“Možno si na sebe všímaš, že venuješ jedlu viac času a pozornosti než by bolo prirodzené a prínosné. Možno máš pocit, že jedlo ti „prerástlo“ cez hlavu.”

Kniha Dosýta priamo a úprimne otvára tému nezdravého vzťahu k jedlu, ktorá je v našej spoločnosti čoraz aktuálnejšia. Autorka v nej hovorí o tom, že prílišná zameranosť na jedlo je zo psychologického hľadiska formou závislosti, zatiaľ čo z duchovného pohľadu je modloslužbou. Je to niečo, čo v našom živote získalo neprimerane dôležité miesto a do veľkej miery ovplyvňuje naše myšlienky, rozhodnutia, emócie, vzťahy a aj duchovný život. Ak sa nezdravo „pútame“ k jedlu, môžeme po čase vnímať, že v našom živote niektoré veci nie sú v poriadku, že je tu „niečo“, čo nám kradne pozornosť a schopnosť sústrediť sa a čo v nás vyvoláva pocity skľúčenosti, smútku, hanby, zlyhania, až beznádeje.
To neznie ako život dosýta, však? Pretože ani nie je. Jedlo nás totiž nikdy skutočne a natrvalo neuspokojí, nachvíľu nasýti naše telo, no nedokáže nasýtiť našu dušu. Ježiš áno. A práve o tom hovorí kniha Dosýta. Ukazuje spôsob ako sa od fixácie na jedlo oslobodiť. Ako nájsť útechu tam, kde na nás čaká …

Vložte do života zdravú porciu dôvery v Boha a zistíte, že sa dá žiť bez obáv a stresu. Ľudia majú sklon k nezávislosti a sebestačnosti, ale zvyčajne netrvá dlho, kým zistia, že im to nestačí. Naučiť sa dôverovať Bohu sa však nenaučíme cez noc. Čiastočne to pramení z našich nepríjemných životných skúseností, ktoré nás presviedčajú o tom, že ľuďom nemožno vždy dôverovať. Božie cesty sú však o toľko vyššie ako naše, že Boh zo svojej prirodzenosti nedokáže klamať alebo podvádzať.

Aký človek sa to zo mňa stáva? Táto otázka znepokojovala pastora a spisovateľa Johna Marka Comera. Navonok síce pôsobil ako úspešný človek, no v jeho vnútri nebolo všetko v poriadku. A tak sa s prosbou o radu obrátil na dôveryhodného mentora, od ktorého si vypočul tieto slová: „Povedz neúprosné nie zhonu. Najväčším nepriateľom duchovného života je uponáhľanosť.“ Takú odpoveď síce nečakal, ale dodnes sa presviedča o tom, že práve to potreboval. Namiesto toho, aby sme sa pokúsili presne pomenovať príčinu toxicity moderného sveta, mnohokrát iba riešime symptómy. Čoraz častejšie zaznievajú hlasy, ktoré za koreň veľkej časti zla považujú práve zhon a zaneprázdnenosť. Na stránkach tejto knihy nájdete pôsobivý návod, ako si v chaose moderného sveta udržať emočné zdravie a duchovný život.

Presvedčivé dôkazy proti uponáhľanosti a v prospech jednoduchšieho, pomalšieho života.

„Ako človek trpiaci chorobnou uponáhľanosťou som túto knihu zúfalo potreboval.“ – Scott

„Neúprosné nie zhonu je osviežujúca kniha, ktorá vás vyruší aj vzpruží. Je pútavo napísaným prorockým odkazom pre našu dobu.“ – Pete Greig

„Liek pre dušu.“ – Jeremy a Audrey Roloffovci

„Užitočná, oslobodzujúca kniha.“ – Annie F. Downsová

Roger Scruton skúma, aké miesto má Boh v odčarovanom svete. Jeho argumentácia je reakciou na ateistickú kultúru, ktorá dnes vyrastá okolo nás, a obranou ľudskej jedinečnosti. Vyvracia tvrdenie, že prírodný svet nemá žiadny zmysel či cieľ, a dokazuje, že posvätno a transcendentno predstavujú „reálnu prítomnosť“, vďaka ktorej ľudia prichádzajú k sebapoznaniu a nachádzajú slobodu a vykúpenie. Vzor zmyslu nachádzame v ľudskej tvári. A Scruton dokazuje, že z tohto zážitku konštruujeme tvár sveta a oslovujeme aj Božiu tvár. V tvári nachádzame dôkaz vlastnej slobody a znak sebauvedomenia. Jednou z motivácií ateistickej kultúry je ujsť pred okom súdu. Pred okom súdu človek utečie tak, že vymaže tvár: a Scruton dokazuje, že toto je najznepokojivejší aspekt čias, v ktorých žijeme. V rámci svojho rozsiahleho argumentu Scruton vysvetľuje stále silnejší pocit skazy, ktorý zažívame, keď návyky hľadania slasti a konzumizmu zbavujú svet tváre. Jeho kniha bráni zasvätený svet pred návykom znesväcovania a ponúka víziu náboženského spôsobu života v čase skúšky.

A čo sme my? Sme prach túžiaci po dosiahnutí neba. Naše sily sú chabé, no mocné je tajomstvo milosti, ktorá je prítomná v živote kresťanov. Sme verní tejto zemi, ktorú Ježiš miloval v každom okamihu svojho života. Ale vieme a chceme dúfať v premenu sveta, v jeho definitívne naplnenie, kde nebude viac sĺz, zloby ani utrpenia.

Témou Jubilejného roka 2025 je nádej, čnosť, na ktorú sa často zabúda, hoci je ústredným prvkom v živote veriaceho človeka. Pápež František svojimi gestami a slovami nezlomne svedčí o nádeji. Chápe ju ako duchovné konanie človeka, ktorý nekapituluje pred nocou zla vo svete a nevystačí si s chabými slovami útechy. Naopak, ten, kto žije nádejou, hovorí Svätý Otec, spolupracuje s Bohom na tom, aby „všetko bolo nové“. Aj o tom je útla zbierka pápežových meditácií o tejto pokornej čnosti, ktorú držíte v rukách.

Putovať znamená cítiť povolanie a podnet kráčať spoločne a prosiť Pána o milosť premeniť dávne i terajšie nevraživosti a nedôveru na nové príležitosti pre jednotu spoločenstva. Znamená to odpútať sa od vlastných istôt a pohodlia v záujme hľadania novej zeme, ktorú nám Pán chce dať. (…) Znamená to veriť v Pána, ktorý prichádza medzi nás a podporuje a povzbudzuje solidaritu, bratstvo, túžbu po dobre, pravde a spravodlivosti.

Pápež František vždy považoval vieru za skúsenosť, ktorá človeka uvádza do pohybu. Veriaci človek sa nikdy nezastaví, je pútnikom absolútna, ktorý sa snaží prehlbovať dôvody svojej viery. V tejto knihe úvah, zozbieraných počas pontifikátu Svätého Otca, sa jednoducho a zároveň jasne ukazuje hodnota človeka na ceste osobnej skúsenosti s vierou.

Volanie miliónov mužov a žien po mieri často udúša rinčanie zbraní. Vojna na Ukrajine, v Sýrii, Izraeli a mnohé ďalšie konflikty vo svete vždy znamenajú ničenie, smrť a chaos a rozpútavajú tie najhoršie sily. Andrea Riccardi sa na stránkach knihy Volanie po mieri zamýšľa nad potrebou vytvárať kultúru mieru a duchovného a spoločenského hnutia, ktoré stavia mier do centra záujmu a politiky. Anna Franková, ktorá sa počas honu na Židov skrývala v Amsterdame a napokon zahynula v koncentračnom tábore Bergen-Belsen, si do denníka napísala: „V ľuďoch je pud ničenia, masakrovania, vraždenia, zúrivosti, a kým nenastane zmena v celom ľudstve bez výnimky, bude besnieť vojna…“ Môžeme sa stať tvorcami pokoja, je to na každom z nás. Je to voľba, ktorá stojí na počiatku budovania mieru. Neodvracať pohľad, ale rozširovať si znalosti, sledovať dianie, prejavovať solidaritu s tými, ktorí trpia vojnou, pamätať na obete vojnových konfliktov v modlitbe a skutkoch milosrdenstva. Živá verejná mienka, ktorá nerezignuje na zlo, môže totiž ovplyvniť a zmeniť beh udalostí i medzinárodnú politiku. Môže dokonca zastaviť vojnu, predchádzať jej a otvárať cesty k mieru.